Ríbezle sa pomaly oberajú, ale rýchlo jedia |
Ríbezle (Ribes rubrum, R. nigrum, R. spicatum) sú spolu so svojimi vzdialenými príbuznými – egrešmi – pomerne mladým ovocím; nemáme o nich takmer žiadny záznam zo staroveku a v našich pásmach sa začali pestovať až v 15.stor., keď Holanďania, Dáni a Nemci intuitívne (z nedostatku iných zdrojov vitamínov) siahli po ríbezliach, ktoré dobre prežívali v severských oblastiach studenšie teploty. Dnes existuje niekoľko stoviek kultivarov čiernych, červených a bielych ríbezlí. Zvlášť významné postavenie medzi nimi z hľadiska obsahu vitamínov má ríbezľa čierna, ktorá pochádza zo severných oblastí Sibíra a Ruska.
Miesto v našej kuchyni ríbezle zaujímajú hlavne pre obsah ovocných kyselín, vitamínu C (až 280mg/100g čiernych ríbezlí!), pektínu (až 1,6%), rutínu a biologicky účinných farbív. Čaj zo sušených listov čiernej ríbezle sa s úspechom využíva pri postihnutiach obličiek, vápenatení ciev, reumatizme a podobne. Šťava zo surového ovocia čiernych ríbezlí má protirakovinový účinok a podporuje činnosť všetkých buniek, vrátane buniek imunitného systému. Čerstvé a konzervované ovocie možno použiť pri liečbe tráviacich porúch, horúčkových ochorení, zápalových stavoch. Je to ochranca našeho zdravia a nesklame ani zdravých ani chorých. Potreboval by som ešte veľa miesta, aby som dostatočne zdôraznil význam ríbezlí pre zdravie a nutnosť zvýšiť spotrebu tohoto ovocia. |