(reakciu na jeho blog píše Igor Bukovský)

Nikdy sme sa nestretli, ani sa osobne nepoznáme. Evidujem jeho meno a snahu byť úspešný, zaujímavý a viditeľný. Fandil som mu aj vtedy, keď tak fatálne prestrelil s Alojzom Hlinom. Ale nepoučil sa; neoveruje si informácie, s ktorými narába a tak tára znovu. S odstupom času som dostal avízo o jeho blogu „10 najhorších knižných obálok roku 2013“, ktorý zverejnil 8. januára 2014. Píše v ňom okrem iného:

„Čo bolo najohavnejšie v oblasti knižného dizajnu na Slovensku? Rok 2013 priniesol nesmierne bohatú úrodu grafických príšerností. Trend zostáva rovnaký, dokonca silnie: vydávať čo najlacnejšie a čo najrýchlejšie, pretože Slovákom je to aj tak jedno, hovoria si naši vydavatelia. Pod tlakom trhu, ale hlavne túžby po peniazoch padajú posledné morálne a estetické zábrany. Ešte aj dobrá beletria sa tlačí na papieri len o málo kvalitnejšom ako socialistický Harmasan. Pravidlá sadzby? Väčšina zalamovačov ani len netuší, že nejaké existujú. Stačí sa za deň naučiť Adobe InDesign a ide sa. Obálky zalamuje syn alebo svokor vydavateľa, vzdelaním programátor alebo záhradník, pretože pri kradnutých fotkách a ilegálne stiahnutých fontoch vlastne aj tak nezáleží na tom, ako sa to celé poskladá dohromady. Vydavatelia majú dojem, že ešte ako-tak sa oplatí investovať do grafiky detských kníh, ale dospelí znesú všetko. ... Existujú aj pozitívne príklady. Stále fungujú dobré vydavateľstvá, ktoré si dávajú záležať na typografii, dizajne i väzbe. Problémom je, že ich predajnosť zväčša klesla na úroveň štatistickej chyby a úspechom je, keď vôbec dosiahne trojciferné číslo.“ (Zvýraznenie v texte je moje.)

Do jeho súkromného zoznamu „grafických príšerností“ sa dostala aj obálka mojej knihy Návod na prežitie pre ženu. O nej napísal toto: „Ak chce žena v dnešnom krutom svete prežiť, potrebuje krabičku na púder so zrkadielkom, maliny, černice a to všetko prikryté striebornou kávovou lyžičkou. Kompozíciu hľadali vo fotobanke dlho, ale oplatilo sa. Byť ženou „vekovej kategórie 20 – 70“, smrteľne sa urazím. Ale „život nie je strelnica“! A ja som si doteraz myslel, že život je strelnica! Pri autorovi sa myšlienky na rýchlopalné zbrane mihajú hlavou nepríjemne často.“

Je mi jedno, či sa Michalovi Hvoreckému obálka mojej knihy páči alebo nepáči. Je mi jedno, že v texte naznačuje svoje pohŕdanie vydavateľmi a čitateľmi, a že je nudný tým, ako vôkol seba už roky prská závisť a sebaľútosť, že (jeho?) knihy sa predávajú iba v „trojcifernom náklade“. Nie je mi však jedno, že klame a uráža mojich spolupracovníkov – profesionálov.

Michal Hvorecký klame, že sme „kompozíciu dlho hľadali vo fotobanke“. Moje knihy mávajú na obálke originálnu fotografiu a tie fotografie majú svoje originálne príbehy. Navyše, autorstvo námetu obálky aj autorstvo fotografie je uvedené v tiráži knihy – lenže to by si musel dať tento absolvent estetiky na UKF v Nitre a tým pádom expert na všetky druhy umenia aspoň takú námahu, aby knihu niekde v obchode otvoril a tú tiráž si prečítal. Teda, ak už chce o tom písať. Teraz fakty. Vizitka mojej spolupracovníčky – fotografky: Mgr.art. Jana Ardanová, absolventka Vysokej školy výtvarných umení, odbor maľba; Stredná umelecká škola, odbor umelecký šperk; Zakladná umelecká škola, výtvarný krúžok – spolu 12 rokov venovaných štúdiu umenia. Vizitka autora dizajnu obálky a knihy: Ing. Vladimír Pakši, absolvent STU, Fakulta architektúry, Katedra dizajnu.

Teda žiadny „syn alebo svokor vydavateľa, vzdelaním programátor alebo záhradník“ a žiadne „hľadanie vo fotobanke“, ako tára Michal Hvorecký. Je usvedčený z ďalšieho klamstva a diletanstva, no nečakám, že sa ospravedlní. Nech si pokojne ďalej pestuje svoju potrebu konfliktu s polovicou zemegule. Toto všetko uvádzam len preto, lebo cítim potrebu obhájiť profesionalitu svojich kolegov a kamarátov.

A ešte niečo na pobavenie, ak ste sa dočítali až sem. Keď ktosi v diskusii k jeho blogu položil otázku „Mr. Hvorecký, ktorých je ale 10 najlepších obálok knižných titulov podľa vášho grafického posúdenia?“, on zostúpil zo svojich súkromných intelektuálnych nebies a odpovedal: „keďže spolupracujem napr. s Pavlínou Morháčovou, nebol by som objektívny:) úprimne: vybojovať novú sériu paperbackov, ktoré sme s Pavlínou robili, to bol s vydavateľom väčší boj, ako keď som pred pätnástimi rokmi debutoval. ale tá námaha imho stojí za to. inak sa to nedá. musím priniesť kompletne všetko hotové, inak by to skončilo v tomto rebríčku…“

Nechajme na vydavateľstve Marenčín PT (vydalo zmienenú knihu Michala Hvoreckého), ako sa vysporiada s takýmto prejavom autorovej „lojality“ a arogancie a pozrime si spolu jeho obálku – skvost medzi slovenskými knihami:















Môj súkromný názor: obálka nie je ani originálna, ani pekná. Motív spojenia čiernobielej fotografie s jednofarebnou plochou alebo jednoduchým písmom bol používaný už v 60-tych či 70-tych rokoch minulého storočia. (Aj čiernobielu kresbu s jednofarebným pásom som ako chalan dlhé roky mával v rukách – bola to knižná edícia STOPY.) Rozhodne to všetko bolo už dávno pred obálkou „Hvorecký – Spamäti“.

Pekná nie je podľa mňa preto, lebo farebná plocha ostrých tvarov je s krehkou fotografiou spojená veľmi necitlivo. Možno však malo ísť predovšetkým o zvýraznenie osoby autora, ktorý si je svojím nezameniteľným egom natoľko istý, že nepotrebuje uviesť ani svoje krstné meno (všetci predsa máme vedieť, že Hvorecký je len jeden!). V takom prípade je to dielo majstrovské: takéto expresívne až vulgárne povýšenie autora nad ostatných, tých bezmenných mravčekov ľudského davu na pozadí, rafinovane odkrýva náznaky mierne hypertrofovaného narcizmu. Keď je toho narcizmu tak primerane, obálka s čiernobielou fotografiou vyzerá napríklad takto:














A ešte tu kdesi poskakuje vyjadrenie Michala Hvoreckého, že sa mu pri mojom mene „myšlienky na rýchlopalné zbrane mihajú hlavou nepríjemne často.“ Hm. Koľko mu asi trvalo vyškriabať sa na túto úroveň krčmových intelektuálov. Verím, že príslušným úradom vydávajúcim zbrojné pasy neuniklo, že v jeho hlave sa myšlienky aspoň mihajú.

PS pre Michala Hvoreckého: Ďakujem za reklamu. Jedna pani sa nám dokonca ohlásila, že až vďaka Vášmu blogu sa dozvedela o mojej novej knihe – tak si ju kúpila a ďakuje. Vám želám to isté: nech sa z tohoto môjho listu aspoň jeden človek dozvie o Vašej existencii a nech si na základe toho kúpi Vašu knižku. Ba viete čo? Nech sú tí ľudia pokojne aj dvaja! A nebudem sa cítiť Vaším dlžníkom.

Igor Bukovský

(4. február 2014)