AKV - Ambulancia klinickej výživy

V rebríčkoch predaja kníh zase vysoko (ako každý rok o takomto čase) trónia knihy o chudnutí. Jednou z nich je Dukanova diéta. Nemám pre vás dobrú správu: ani Dukanova diéta nie je riešením problému nadváhy a obezity a vysvetlím aj prečo.

„Diéta“ pôvodne znamená „všetko to, čo zvyčajne jete“ (= strava = výživa). V našom modernom jazyku však slovo „diéta“ prešlo rýchlou a zvláštnou metamorfózou a už znamená „to, čo by ste mali jesť, keď nechcete jesť to, čo zvyčajne jete.“

A preto je najväčšou zákernosťou diét, že nevyvolávajú konanie, ale myslenie. Nevšimli ste si to? Diéty vás nútia neustále rozmýšľať. O jedle, samozrejme! Poznám ľudí, ktorí o jedle rozmýšľajú viac ako väzeň v Alcatraze o úteku, alebo narkoman o tom, ako zoženie ďalšiu dávku. Diéty vás donútili rozmýšľať o tom, „čo by ste mali jesť, aby ste nejedli to, čo jete zvyčajne“. (Jasné, že ak máte veľa tuku z toho, že sa prejedáte, asi nemôžete aj ďalej jesť to, čo vás naučili jesť a „to, čo jete zvyčajne“, ale to je iný príbeh.) A tak držíte diétu (mimochodom, presne opak je pravdou: diéta drží vás – v hrsti!) a sústavne rozmýšľate o kalóriách, obsahu sacharidov a tuku, zónach, kombináciách, gramoch a o tom, kedy si zase konečne budete môcť dať polovičku plátku svojho obľúbeného „polystyrénového“ chleba... Výsledok? Pohybujete sa v dvoch krajných životných polohách: 1) buď ste na diéte, alebo 2) na diéte nie ste. Väčšina ľudí s nadváhou alebo obezitou sa cíti hriešne, ak nedrží nejakú diétu. Tie fázy života bez diéty dokonca považujú za svoje zlyhanie a živia v sebe pocit, že bez diéty je všetko „v zadku“. Poďte sa so mnou prejsť históriou diét. Som si istý, že vás na tej prechádzke veľa vecí prekvapí.

Kľúčová otázka číslo jeden
Je vaše chudnutie neúspešné preto, lebo si dávate nerealistické ciele, alebo preto, lebo ľudstvo ešte nevynašlo správnu diétu?

Kľúčová otázka číslo dva
Naozaj si myslíte, že tá „najnovšia“ diéta vám konečne prinesie úspech?

Bez ohľadu na to, kde začneme (v Afrike, na brehu Stredozemného mora, v Škandinávii či Amerike, v Ázii, na Polynézskych ostrovoch alebo v Austrálii), zhruba do 18. storočia nenájdeme žiadnu mániu diét na chudnutie, rozhodne nič masové. Hippokrates síce využíval liečebné „diéty“ a je veľmi pravdepodobné, že už vtedy existovali pokusy stravou ovplyvňovať hmotnosť, ale žiadne časopisy, knihy či rady cez internet. Nič z toho nebolo nielen preto, že to ešte nikto nestihol vymyslieť, ale aj preto, že tučných ľudí bolo oveľa menej ako dnes. Väčšina ľudí bojovala o prežitie. Na križovatkách poľných a lesných ciest nestáli bufety s hot-dogom ani automaty s keksmi, čokoládovými tyčinkami a kolou. Ak ste sa chceli najesť, museli ste byť kvôli tomu takmer celý deň fyzicky aktívni. Jasné, aj kedysi boli tuční ľudia, ale nebolo ich tak veľa, pretože byť tučným bola najmä „výsada“ bohatých a žiadna dnešná stredná vrstva neexistovala. A keďže nebola stredná vrstva, neboli ani supermarkety, firemné husaciny, výhodné rodinné balenia potravín a fast-food.

Prvý známy naozaj tučný človek bol vraj anglický kráľ William Dobyvateľ, ktorý v roku 1087 vážil toľko, že sa nemohol posadiť do sedla svojho koňa a odmietal vstať z postele. Rozhodol sa, že prestane jesť a bude iba piť – alkohol. SlimFast a podobné tekuté náhrady jedla majú teda urodzený pôvod: sú to priami potomkovia tejto prvej a hneď kráľovskej „tekutej“ diéty Nevieme síce, koľko kráľ William schudol pitím, ale vieme, že zomrel na dôsledky pádu z koňa, takže minimálne návrat do sedla sa mu podaril

Založením intenzívneho poľnohospodárstva a rozvojom obchodu sa potraviny stávali dostupnejšími a lacnejšími a stále viac a viac ľudí si to vedelo poriadne vychutnať. Už v stredoveku bola obezita spájaná s obžerstvom, obžerstvo bolo hriechom a hladovanie bolo rituálnym očisťovaním sa od hriechu obžerstva, ale prvé spoľahlivé záznamy o diétach na chudnutie prichádzajú s barokom, lebo ten Rubens to fakt prehnal. Pitie octu, ktorý znamenal vtedy to, čo prednedávnom v Európe a Amerike efedra, napríklad predpisovali lekári už v polovici 18. storočia a potom ho popularizovala dokonca aj taká ikona vtedajšieho šoubiznisu, akou bol George Gordon Byron (1788 – 1824). Tento človek nielenže napísal vyše 40 veľkých literárnych diel a stihol bojovať s Grékmi proti Turkom, ale celý život sa trápil s prejedaním a chudnutím, diétami a metabolizmom (aj keď sa to vtedy ešte tak nevolalo). Jedna z najznámejších diét, ktoré sám vymyslel: 1 sušené hrozienko a pohár brandy za celý deň! Alebo: hrsť hocijakej zelenej vňate utopenej v octe. A veľa fajčil a pil veľa zeleného čaju, aby nemal chuť do jedla. (V jeho výbave proti nadváhe chýbali už len ananásové tabletky s karnitínom a colonix.) Ak patríte k tým, ktorí ešte aj dnes veria, že schudnú pomocou jablčného octu, môžete mať síce vznešený pocit, že nasledujete tohto velikána romantizmu, ale pomôže vám to asi tak ako jemu – nijako. A to sa skutočne snažil: boli obdobia, keď celé dni vôbec nejedol, iba pil vodu s octom. (Skôr, než ho stihli jeho diéty a ocot zabiť, zomrel ako 36-ročný v gréckej vojne, lenže na následky mozgovej príhody a horúčky.)

A potom prišlo čosi zvláštne: francúzsky právnik (právnik – a nie lekár!), politik a veľký gurmet Jean Anthelme Brillat-Savarin vydal v roku 1825 knihu Fyziológia chuti (Physiologie du goût), ktorá patrí dodnes k najslávnejším knihám o potrave a jedení. (Určite poznáte napríklad jeho slávnu vetu: Povedz mi, čo ješ a ja ti poviem, kto si.) Varoval pred rôznymi diétami, ale najmä pred užívaním octu. Mal na to vážny osobný dôvod: keď mal 21 rokov, v náručí mu na následky chudnutia pitím octu zomrela 18-ročná snúbenica Louisa.

Hlavným posolstvom jeho knihy však bolo čosi iné. Sám bojoval s obezitou a hľadal spôsob, ako schudnúť. Podľa neho „smutnou výsadou človeka je, že môže jesť aj vtedy, keď nie je hladný a piť, keď nie je smädný“. Všimol si tiež, že mäsožravé zvieratá nie sú tučné a všimol si, že bylinožravé zvieratá sú štíhle iba dovtedy, kým ich ľudia nezačnú vykrmovať kukuricou, pšenicou a iným obilím. Bystrý postreh, ale veľmi zlý záver: To, čo spôsobuje tučnotu, sú obilniny, chlieb a múčniky. Ten záver bol nesprávny z dvoch dôvodov:
1.    zvieratá, ktoré si všímal, nepriberali preto, lebo jedli obilie, ale preto, lebo ich ľudia prekrmovali (určite by boli priberali aj zo slaniny, z rezňov a klobásy, keby také „krmivo“ niekto do nich tlačil)
2.    ľudia, ktorí jedli chlieb a múčniky, priberali, pretože v tom období začal nástup bielej múky (za čias Savarina už začala klesať cena bielej múky, lebo jej výroba zavádzaním mechanizovaných zariadení zlacnela a ľudia, ktorí si to mohli dovoliť, už nechceli jesť hnedú, „špinavú“ celozrnnú múku).

A keďže – tvrdil Brillat-Savarin – treba zo stravy vynechať múku, obilniny, cestoviny, múčniky, zemiaky a všetko, čo obsahuje cukor, maslo a škrob, tak na druhej strane treba jesť veľa bielkovín! Môžete mi veriť: autor diéty s veľkým obsahom bielkovín a nízkym obsahom sacharidov nie je doktor Atkins (kniha: Dr. Atkins Diet Revolution, 1972), ani manželia Eadesovci (Protein Power Plan, 1995), ani doktor Agatston (The South Beach Diet, 2003), ale tento francúzsky právnik. Bolo to skoro 150 rokov pred Atkinsom!

A už v 19. storočí bolo známe aj to, prečo sa na tejto diéte nedá vydržať a o čom sa mnohí ľudia aj dnes stále a znovu chcú presviedčať sami. Na vlastnej koži to zistil a veľmi úprimne opísal jeden z klientov Brillat-Savarina, šľachtic Louis Greffulhe, ktorý po mesiaci svojmu „diétológovi“ oznámil:
Dear Sir, dodržiaval som všetky Vaše predpisy tak oddane a poctivo, ako keby celý môj život závisel iba od toho a musím uznať, že sa mi podarilo na začiatku schudnúť skoro dva kilogramy. Lenže na to, aby som to dosiahol, musel som všetky svoje chute a zvyky potlačiť takým krutým spôsobom, že – napriek mojej nekonečnej vďake za Vašu ochotu a vynikajúce rady – nie som ďalej schopný pokračovať vo Vašej diéte a porúčam svoje telo a zdravie do rúk Prozreteľnosti.
Viac ako dve tretiny ľudí, ktorí sa ešte v roku 2005 s nadšením vrhali do Atkinsovej diéty, majú dnes rovnakú skúsenosť, len to vyjadrujú o čosi menej aristokraticky.

mega FAKT
Prestaňte si diétami sústavne spôsobovať hormonálne turbulencie a urobte všetko, aby ste dosiahli hormonálnu rovnováhu. Pretože už viete Prečo a viete, že sa to dá.

Pán Greffulhe potom strašne pribral a zomrel ako 40-ročný. Sám Brillat-Savarin zomrel dva mesiace po vydaní svojej knihy, a tak jeho diéte trvalo ešte 40 rokov, kým sa ozaj stala slávnou. V roku 1863 ju totiž „objavil“ a prerozprával istý William Banting z Londýna vo svojej knihe „Pamphlet of Corpulence“, ktorá opakovane vychádzala až do roku 1902! Bol to priam klasický „misionársky“ príbeh: Najprv som bol tučný a môj život bol v troskách. Potom som objavil diétu, ktorá zmenila celý môj život. Za rok som schudol vyše 50 kíl, cítim sa tak výborne ako ešte nikdy, dokonca moje hluché uši znovu počujú! (Neznie vám to povedome? Vy ste ešte nestretli novodobých predavačov šťastia a nepočuli príbehy, ktoré rozprávajú?) William Banting vydával diétu s nízkym obsahom sacharidov a vysokým obsahom bielkovín pod svojím menom a stala sa takou slávnou, že z jeho priezviska vzniklo sloveso: I am banting = Držím diétu.

Banting mal, samozrejme, svojich kritikov, ktorí odhalili, že celú diétu vlastne ukradol od Brillat-Savarina a že problém nie je ani tak v sacharidoch, ale v tom, že sa ľudia prejedajú. Ľudia, ktorí sa pustili „bantingovať“, však nechceli počuť tieto výhrady a keď ich počuli, nechceli o nich rozmýšľať... Bantigovanie je silná droga. Nie všetci ale podľahli. Bolo veľa takých, ktorí chceli ísť radšej skratkou. Už koncom 19. storočia sa predávalo a užívalo veľa „zázračných“ prostriedkov na chudnutie: stále populárny ocot v rôznych obmenách, rastlinné uhlie, špeciálne mydlo, acetát draselný (veľmi silné diuretikum), ba aj arzén a strychnín, či digitalis na podporu metabolizmu (zvyšuje srdcovú frekvenciu a čo na tom, že môže spôsobiť preťaženie a zlyhanie srdca). Pre tých bohatších existoval vyšší level: ipecac – prášok zo sušeného koreňa juhoamerickej rastliny Cephaelis ipecacuanba, ktorý vyvolával zvracanie. (Dobrý spôsob chudnutia, však?)

mega FAKT
Ak máte pocit, že pri opakovaní diéty, ktorá vám kedysi v minulosti „spoľahlivo“ zabrala, to už nejde, asi to nie je len pocit. Príčina však nie je v tom, že by si vaše telo „pamätalo“ túto diétu a chce nejakú novú, lebo táto ho už nebaví. Nie. Je to skôr tým, že vy už neviete byť takí dôslední ako prvýkrát, vaša motivácia už nie je taká silná a máte v sebe tajný katastrofický scenár: Teraz sa budem namáhať ako blázon, a potom aj tak zase priberiem!

Medzitým sa v Amerike okolo roku 1830 vážne zamyslel kazateľ Sylvester Graham a pokúšal sa zvrátiť osud obilnín a zachrániť ich reputáciu tým, že vymyslel grahamovú múku. (To, čo nám dnes predávajú ako grahamové rožky, vo väčšine prípadov zďaleka nie je vyrobené z grahamovej múky podľa pána Grahama!) Odporúčal konzumovať prirodzené obilniny, veľa ovocia a zeleniny, strukoviny a pestovať biopotraviny. Pre väčšinu ľudí to však znelo príliš asketicky a exoticky, tak sa len prizerali.

Niektorí skúšali aj veslovanie, behanie, prechádzky a cvičenie, ale načo, keď sám pán Banting hovoril, že „to k ničomu nevedie, budete z toho iba zbytočne spotení a ešte viac hladní“. 

V roku 1879 bol objavený sacharín (prvé umelé sladidlo), v roku 1894 začali lekári na chudnutie predpisovať prvé živočíšne hormóny štítnej žľazy a v roku 1896 sa v novinách zjavila prvá reklama na produkty sľubujúce rýchle a pohodlné schudnutie. Od tejto chvíle už nebolo cesty späť...

V tom istom čase vstúpil na scénu v bielom kabáte Horace Fletcher. Podľa neho je zdravé jedenie a chudnutie ľahké, pretože stačí dodržiavať tieto zásady:

• jedzte iba vtedy, keď ste hladní (jasné)
• jedzte potraviny, ktoré máte radi a ktoré uspokoja váš hlad (jasné)
• prestaňte jesť, keď už necítite hlad (jasné)
• ale hlavnehlavnehlavne všetko, čo jete, musíte dôkladne žuť dovtedy, kým to úplne nestratí chuť! (hm)

Všimli ste si, ako ľahko vznikne veľká hlúposť, ak sa trochu nafúknutého výmyslu zmieša s čistou pravdou? A ako ľahko tomu človek uverí! Ako keď sa pozeráte na svet cez okno a v skle je bublina, ktorá kúsok sveta skresľuje. To, ako ho budete vidieť celý, závisí od veľkosti bubliny. Alebo od toho, či radšej zmeníte uhol pohľadu a pozriete sa na svet cez sklo, v ktorom žiadne bubliny nie sú.

Jedlo odporúčal žuť frekvenciou 100-krát za minútu (uf!) a musia sa žuť aj polievky, omáčky a nápoje. Jeho „diéta“ bola taká populárna, že rýchlo zatienila aj Bantinga a jeho strach zo sacharidov. Cestoval, prednášal, ukazoval a žul, žul, žul... A ľudia mu verili a žUli s ním, pretože on svojou diétou schudol vyše 30 kíl a vyžaroval nevídanú energiu. (Spoločná večera takýchto ľudí vyzerala asi ako rodinka zajacov, ktorým ste ráno do chlievika dali šúľok kukurice a dve mrkvy – ale veď aj tak sa s plnými ústami nepatrí rozprávať )

Nebol lekár, ale bol vraj naozaj prvý, kto sa obliekal do bieleho plášťa, aby na seba pútal pozornosť a dodal si autoritu. (Potom to od neho odkukali lekári ) Vyslúžil si prezývky „Veľký Mastikátor – Prežúvač“ či „Žuvací muž“ a o správnom žutí potravy – skromne dal tomu názov fletcherizmus – napísal a v roku 1923 vydal obrovský bestseller „Fletcherizmus: Čo to je a ako som sa v šesťdesiatke stal mladým.“ Stal sa však predovšetkým veľmi bohatým človekom, a tak časť svojho bohatstva investoval do vedeckého overovania svojich hypotéz.

Výskumu jeho stravovania a celej jeho diétologickej konštrukcie sa venovali dve veľmi prestížne univerzity – Cambridge v Anglicku a Yale v Amerike. Britskí fyziológovia (medzi nimi aj neskorší nositeľ Nobelovej ceny Frederick Hopkins) boli skutočne šokovaní pozitívnymi výsledkami Fletcherovej diéty: ľuďom stačilo jesť tretinu toho, čo dovtedy lekári považovali za potrebné, a ostali zdraví a fyzicky veľmi zdatní. Po niekoľkých mesiacoch výskumu sa však Briti začali domáhať ďalšieho zvýšenia rozpočtu a nového vybavenia laboratórií a vtedy sa Horace Fletcher rozhodol, že nebude plytvať svojím bohatstvom a pokračovať bude radšej v Amerike. Významný svetový fyziológ Russell Chittenden (1856 – 1943) z Yale School of Medicine venoval niekoľko rokov svojho výskumu skúmaniu Fletcherovej stravy. Dokonca ho na niekoľko mesiacov nasťahoval k sebe domov, aby mohol zblízka vidieť, čo a koľko Fletcher zje. Za 1. svetovej vojny aj Americkú armádu lákala predstava, že vojakom by mohla stačiť tretina ich súčasných denných prídelov stravy a poslala do Yale jednu celú čatu dobre vycvičených vojakov, aby tam pol roka jedli a žuli podľa Fletchera. Okrem iného ich strava obsahovala iba 15 gramov bielkovín denne (to je dnes odporúčaná denná dávka pre deti vo veku 4 – 8 rokov), ale aj po niekoľkých mesiacoch boli živí, zdravší a silnejší Jeden z nich (syn kongresmana Andersona) sa dokonca počas výskumu stal dvojnásobným majstrom USA v gymnastike. Práca profesora Chittendena, ktorá je dodnes často citovaná v odborných publikáciách, teda významne prispela k zbúraniu bielkovinového mýtu, ktorého základy položil Brillat-Savarin. To ešte netušil, že o necelých 60 rokov ju absolútne bez škrupúľ opráši dr. Atkins vo svojej „Revolučnej diéte pre Ameriku“.

Hanba nabok!
Nie je ťažké uveriť takým charizmatickým interpretom, ako bol Horace Fletcher. Veď na „konzultácie“ do jeho paláca v Benátkach cestoval napríklad aj Henry James či Mark Twain.

Ale akokoľvek originálne nám to celé v podaní pána Fletchera môže znieť, veľmi pravdepodobne svoje žutie odkukal od 4-násobného ľavicového britského predsedu vlády Williama Gladstonea (1809 – 1898), ktorý tvrdil, že každé sústo treba požuť 32-krát, lebo človek má 32 zubov A ktožvie od koho to odkukal Gladstone, veď všetci dobre vieme, že politici majú málokedy svoje vlastné nápady.

Mimochodom, žutie je v každom prípade užitočné a dôležité: podporuje správne trávenie, spomaľuje jedenie, umožňuje vytvárať hormonálnu rovnováhu, uľahčuje mozgu prijať signál „Už by stačilo“ a chráni sliznice pred infekciou. Lenže naozaj sa zdá, že stačí, aby ste neprehĺtali štolverky a arašidy v kuse a chlieb so salámou na tri hryzy. Sústo jedla nezapíjajte a požujte ho dobre a tak dlho, aby ste ho mohli bez problémov prehltnúť. Žutie polievky a omáčky prenechám na vás, ale asi to bude závisieť od jej hustoty a zloženia.

Medzičasom sme mali v Európe dr. Birchera-Bennera (1867 – 1939) a jeho švajčiarske muessli a v Amerike dr. John Kellog (1852 – 1943) vymyslel a patentoval kukuričné vločky (corn-flakes) a arašidové maslo. Bol jedným z prvých lekárov, ktorí tvrdili, že raňajky sú pre zdravie a štíhle telo najdôležitejšie denné jedlo a že o našom zdraví a chorobách vo veľkej miere rozhodujú baktérie, ktoré žijú v našom čreve.

Diéty a ich autori si začiatkom 20. storočia naozaj šliapali po nohách, dýchali na krk, šťuchali sa pod rebrá, produkovali tie najbizarnejšie nápady, len aby na seba strhli pozornosť. Grapefruitová diéta sa zrodila v roku 1920 a hollywoodska už v roku 1930. Známy americký ľavicový spisovateľ Upton Sinclair (1878 – 1968) prišiel začiatkom 20. storočia s dramatickým opisom pomerov na amerických bitúnkoch a s tvrdením, že hladovka vylieči nielen obezitu, ale aj väčšinu ochorení. V druhom kúte kníhkupectva sa už predávala kniha Natural Food of Man (1913) od špiritistu a mága Herewarda Carringtona, ktorý „vymyslel“ surovú stravu a odporúčal jesť iba ovocie a orechy. (Aj u nás známy dr. Norman Walker bol pozorným študentom oboch pánov a spojil v roku 1970 ich názory do svojej konštrukcie „Liečenie hladovkou a čerstvými šťavami“.)

mega FAKT
Fletcher odpísal svoje žutie od Gladstonea. Banting odpísal proteínovú diétu od Brillat-Savarina a dr. Atkins od Bantinga. Nemecké časopisy odpisujú diéty z amerických a slovenské z tých nemeckých. A na ďalší rok jeden od druhého. Iba ocot sa pije už niekoľko storočí

Po Fletcherovej smrti (zomrel v roku 1919 ako 69-ročný na infarkt) opadol záujem o jeho diétu a svoju chvíľu slávy si už chystal kolega a priateľ profesora Chittendena – významný svetový ekonóm Irving Fisher. S čím by asi tak ekonóm mohol prispieť do histórie diét? Jasné, že s počítaním! (Veď viete, že študenti ekonómie majú v rozvrhu veľa matematiky ) Počítaním čoho? Počítaním kalórií! Huráá! Áno, konečne prišiel čas, keď ľudia pochopili a zmerali kalorický rozdiel medzi brokolicou a čokoládou, orechmi a jablkom, maslom a fazuľou. Fisher oznámil svetu vo svojej knihe How to Live (1915), že „jediná cesta k skutočnému vyriešeniu obezity spočíva v tom, že výdaj energie bude väčší ako jej príjem“ a že táto cesta vedie cez prísne počítanie kalórií (neskôr podľa SI sústavy vraj už iba kilojoulov ) a sledovanie príjmu a výdaja energie. Bol to naozaj dobrý koncept, ale spustil novú mániu: vychádzali tabuľky kalorickej hodnoty všetkých potravín a predávali sa lepšie ako teplé pečivo. Ľudia počítali, vážili, počítali a vážili...

Do toho prišiel dr. William Hay (1866 – 1940) a hlásal: Nie je dôležité, koľko jete, ale kedy to jete a ako kombinujete potraviny! Začala sa éra delenej stravy. „Bielkoviny nesmiete kombinovať so sacharidmi, pretože to spôsobuje acidózu, kvasenie a hnilobu.“ Čo na tom, že väčšina prirodzených potravín (strukoviny, obilniny, orechy, olejnaté semená, mlieko) obsahuje túto „nevhodnú“ kombináciu látok? Dr. Hay odporúčal, aby jedno vaše jedlo obsahovalo iba sacharidy alebo iba bielkoviny a aby ste si každý deň urobili klystír. Možno to bol dôvod, prečo aj jeho diéta odišla do histórie, aby ju neskôr znovu iní oprášili a prebalili. (Gary Martin z toho v sedemdesiatych rokoch „vyrobil“ acidobázickú pH diétu a manželov Diamondovcov stretneme o chvíľu.)

mega FAKT
Keď hladujete, v krvi vám stúpa hladina grelínu, hormónu, ktorý v mozgu vypustí do akcie najsilnejšieho agenta hladu na svete – neuropeptid Y, a ten vás donúti jesť, aj keby ste mali pevnú vôľu Rockyho Balbou. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo všetky redukčné diéty zlyhávajú.

Potom – písal sa rok 1930 a zopár ďalších – veľká ekonomická kríza a 2. svetová vojna trochu spomalili diétny priemysel, a keď sa po vojne život vrátil do svojich koľají, začalo sa už všetko viac-menej opakovať. Pretože žiadne diéty nefungovali, ďalší a ďalší spasitelia pred obezitou vymýšľali „nové“ diéty, ktorých kalorická hodnota ustavične klesala. Kým v roku 1928 dovoľovala najprísnejšia redukčná diéta denne iba 600 – 750 kilokalórií (Kalórií s veľkým „K“), v roku 1938 to bolo už len 400 Kalórií a v roku 1977 osteopat (nie je to celkom to isté čo psychopat) Robert Linn odporúčal vo svojej knihe Last Chance Diet (Diéta poslednej šance), aby ste sa už „netrápili s kalóriami, pretože by ste nemali jesť vôbec nič!“ Iba denne piť nápoj, ktorý sám vymyslel, nazval ho ProLinn a predával. Porcia nápoja obsahovala okolo 300 Kalórií a bola vyrobená z mletých kopýt, chvostov, žalúdkov, šliach, kostí a kravských rohov. (Ak vám to nápadne pripomína zloženie párkov, ja za to naozaj nemôžem ) Túto dobrotu pilo spústu prominentných ľudí, pretože osteopat Linn mal svoju poradňu priamo vo Washingtone DC. Svoj „stánok so šťastím“ musel zavrieť iba rok po tom, čo ho otvoril, pretože 58 ľudí zomrelo na poruchy srdcového rytmu z nedostatku draslíka v jeho diéte. (Na to, že diétu len v USA držali asi 2 milióny ľudí, je 58 mŕtvych nič, no nie?!)

mega FAKT
Pobehovanie a skákanie od jednej diéty k druhej, nanešťastie, nespaľuje žiadne tuky.

Medzitým však začala žiariť hviezda manželov Diamondovcov. (Ak sa vám zdá, že to muselo byť neskôr, tak je to asi preto, že k nám ich knihy dorazili s asi 10-ročným meškaním.) Vo svojej knihe Fit for Life (1985) zrecyklovali dr. Haya a jeho delenú stravu a „na základe vedeckých informácií“ pridali k tomu tvrdenie, že „ľudské telo potrebuje v určitých hodinách iba určité potraviny“, a preto by ste mali ráno a dopoludnia jesť iba ovocie (hoci každý študent botaniky vie, že paradajky sú ovocie, podľa Diamondovcov je to zelenina, preto sa ráno nesmie!) a poobede by ste za žiadnych okolností nemali miešať bielkoviny a sacharidy. Táto diéta spôsobovala – okrem iného – problémy najmä ľuďom, ktorí často cestovali aj cez niekoľko časových pásiem naraz. Napríklad odletím do New Yorku, kde sa moje telo asi týždeň prispôsobuje mínus šiestim hodinám: keď vstanem ráno o siedmej (moje telo má jednu hodinu poobede bratislavského času), mám jesť to „ranné“ ovocie, alebo už môžem aj zeleninu a bielkoviny bez sacharidov? A o týždeň už letím zase domov: mám byť v Bratislave celé dopoludnie hladný, pretože moje telo má ešte newyorskú noc, poobede jesť „ranné“ newyorské ovocie a v noci mať newyorskú bielkovinu? A dokedy? Prispôsobujú sa „fyziologické cykly“ popísané manželmi Diamondovcami tak rýchlo, ako sa prispôsobujú moje nadobličky, mozog a skutočné fyziologické cykly?

A odvtedy sme vystavení viac-menej už len recyklovaniu myšlienok, pokusov, nápadov, filozofií, konštrukcií... Sem-tam nejaká okrajová a nezmyselná záležitosť, napríklad diéta podľa krvných skupín, chudnutie pitím studenej vody, chudnutie v spánku a všetko to, čo nájdete v kapitolách Pravdy a klamstvá o ...

Keď si zakazujete jesť to, čo máte radi

1. začínate trpieť pocitom frustrácie (snažíte sa oklamať, že neexistuje to, čím ste si doteraz dlhé roky vyvolávali pocit bezpečia, pôžitku, uznania a odmeny),
2. znenávidíte všetko, čo je zdravé (a čo by skutočne mohlo pomôcť vášmu chudnutiu, ak by ste s tým narábali rozumne) a
3. nakoniec si aj tak objednáte pizzu so štyrmi druhmi syra a s extra porciou salámy a slaniny. A potom ešte palacinky so šľahačkou.

Perfektné! Nech žijú diéty!

Poznáte dve základné pravidlá na používanie diét?

Pravidlo číslo jeden: Zabudnite na všetky diéty, ktoré z vás robia „stlačenú pružinu“, čo skôr alebo neskôr vystrelí. Zabudnite na všetky diéty, ktoré sa nedajú vydržať a jesť do konca života. Viete, čo? Zabudnite radšej na úplne všetky diéty.
Pravidlo číslo dva: Doprajte si luxus pocitu sýtosti ako normálnu súčasť svojho života a vaša postupne získaná hormonálna rovnováha z vás urobí človeka, ktorý nebude musieť stále myslieť na jedlo a svoju váhu. Možno najprv priberiete, ale to nie je dôležité. Spievajte si so Zuzkou Smatanovou to skvelé: Už nejde o to, čo bolo, ale čo bude potom

„Odmena“ za diétu
Ak vám diéta zakazuje jesť to, čo máte radi a núti vás jesť potraviny, ktoré sú síce zdravé a dôležité, ale neposkytnú vašej duši pocit bezpečia a odmeny, budete najprv frustrovaní a potom ich začnete nenávidieť.
Neznamená to, že máte ísť ďalej zlým smerom! Ale nemôžete chcieť ani to, aby sa vaše veľké nákladné auto plné obrovských kameňov zrazu na jednom mieste otočilo do protismeru.

„Výdaj musí byť väčší ako príjem a nie je ani také dôležité, aký objem má to, čo zjete, ale koľko to má kalórií“ –  toto bol jeden z najprevratnejších objavov, aký sa v celej histórii diét niekomu podaril! Ale nepomohlo ani to. Prešlo odvtedy už skoro sto rokov, a problém obezity nielenže nezmizol – on je dnes väčší ako kedykoľvek v celej histórii ľudstva! Prečo? Prečo je ten príbeh diét taký nekonečný a Prečo je naša cesta od správneho poznania k správnemu konaniu taká zložitá? Možno by pomohlo, keby sme sa prestali zaoberať tým, prečo to nedokážu iní, a našli si tú svoju cestu, pretože určite existuje

Najlepší dôkaz, že diéty nefungujú:

1. je ich tak veľa (ak by čo len jedna naozaj fungovala, tie ostatné by nemali zmysel)
2. stále sa opakujú a recyklujú.

A preto ani Dukanova diéta (ba ani diéta podľa tiež populárnej kompilácie pani Mačingovej) nie je trvalým a úspešným riešením problému nadváhy a obezity.

mega FAKT
Vo svete diét sa už nedá vymyslieť nič naozaj nové! Už sa len odpisuje, upravuje, prebaľuje, prefarbuje... A móda je len napodobňovateľom tejto recyklácie

Toto všetko a veľa ďalších prekvapivých aj praktických informácií o chudnutí nájdete v knihe Igora Bukovského „Teraz to zíde! – Pravdy a klamstvá o chudnutí“


Zevrejnené 11. mája 2012