AKV - Ambulancia klinickej výživy

(tento článok je z knihy I. Bukovského "Teraz to zíde - pravdy a klamstvá o chudnutí")

Mnoho ľudí, ktorí zjedia viac, ako sa do nich na základe vzorca pre výpočet objemu dutého telesa zmestí, obviňujú svoj tráviaci systém. „Mám taký veľký žalúdok!“ sťažuje sa tučný štyridsiatnik. „Moje črevá všetko zomelú ako mávnutím čarovného prútika!“ bedáka pani v rokoch. Tráviaci systém však rozhodne nie je váš otrokár – je to otrok. To nie žalúdok vás donúti zjesť veľký kus pečenej kačice, 5 lokší s husacou pečeňou, 4 rezy makovej štrúdle do toho a všetko to zaliať burčiakom, koňakom alebo kolou. To urobí váš mozog a mozog, to ste vy.

Už veľmi dávno sme sa naučili jesť aj vtedy, keď nie sme hladní. Do hry vstupujú emócie a tie napriek všetkým mýtom a básňam nemajú svoje javisko v srdci, ale v mozgu. (Lenže ako by sa asi na jarmoku predával perníkový mozog s nápisom „Môjmu Mackovi z lásky“?)

Emócie sú najmenej preskúmaná časť problému obezity, ale zdá sa, že práve ony hrajú kľúčovú úlohu v celej hre s názvom „Človeče, schudni, alebo vypadni!“

Mozog – to je asi jeden a štvrť kila kvalitnej špongie, ktorú tvorí asi 100 miliárd nervových buniek a asi 30-krát viac podporných (gliových) buniek. Každá nervová bunka vie vytvoriť asi 20 tisíc spojení (synáps) s inými bunkami. Rozsah komunikácie, ktorá prebieha vo vašom mozgu, si uvedomíte, ak si predstavíte, že by 24 hodín denne telefonicky komunikovalo medzi sebou 100 miliárd ľudí (to je 17 takých planét ako naša Zem) a každý z nich by sústavne volal podľa potreby na 20 tisíc telefónnych čísiel! A tam kdesi dnu, takmer v samom jadre vášho mozgu je časť, ktorá sa volá hypotalamus. To je miesto, odkiaľ mozog kontroluje nielen vašu telesnú teplotu, tepovú frekvenciu, sexuálnu túžbu a metabolizmus, ale aj emócie a hlad. Práve v tejto časti mozgu – kde sa emócie tak intímne dotýkajú hladu – sa rozhoduje o vašom víťazstve alebo prehre pri chudnutí.

Emócie sú to, čo dnes viac ako kedykoľvek v minulosti rozhoduje o tom, čo, kedy a koľko zjete. Psychogénne jedenie (vyvolané emóciami) vyzerá takto: Keď skočí na vás depresívna nálada, hneď bežíte do chladničky a zoberiete si tri stonky zeleru. Alebo vás nazúri šéf a vy si idete do parku pri kancelárii požuť zopár čerstvých púpavových lístkov. Či nie? Jasné, že nie! Pri psychogénnom jedení sa vaše aktuálne emócie spoja s vašimi spomienkami (jaj, tá mamina sviečková a starkine koláče boli také dobréé!) a už to ide: jete predovšetkým to, čo vás naučili jesť, keď ste boli malí-maličkí a to, čo ste sa naučili jesť sami, keď vám bolo zle. Jete to, čím ste sa naučili odmeňovať sa, chrániť sa a uvoľniť sa. Neverím, že na svete žije človek, ktorý by skutočne našiel pri strese uvoľnenie v jedení púpavy alebo zeleru a viem aj prečo. Má to prinajmenšom tieto dva dôvody: 1) vaši rodičia neboli zajace, ale ľudia, a tak vás nenaučili, že jedným z vrcholných životných zážitkov je mladá púpava a 2) tieto potraviny neobsahujú nič, z čoho by vo vašom mozgu vznikli vaše vlastné drogy (napr. sérotonín). Takže, kto by jedol zeler a púpavu, keď mu je zle a potrebuje si vrátiť stratený pocit bezpečia a šťastia?

Skúsime sa teraz vrátiť od zeleru a púpavy v záhrade späť do vášho mozgu, dobre? Hlavné chemikálie, ktoré tam regulujú vaše emócie, sú:

• noradrenalín – pomáha vám utekať pred valiacim sa kameňom, alebo statočne bojovať s komárom v spálni
• sérotonín – vraj hormón šťastia, ale nie je to ani „hormón“, ani „šťastia“, ale pocitu uvoľnenia a spokojnosti (ani netušíte, koľko sérotonínu poskytuje napríklad aj písanie knihy! )
• dopamín – je váš osobný klaun, pomáha vám necítiť a zabudnúť bolesť, umožňuje vám prežívať radosť, cítiť uznanie a odmenu, hrá však aj dôležitú úlohu pri vzniku lásky a závislosti (preto sa nám tak často tieto dve veci pomiešajú)
• GABA (gama-aminomaslová kyselina) – táto aminokyselina z vás robí zodpovedných ľudí, ktorí vedia, že ráno treba ísť do práce, aj keď by radšej ostali v posteli (nepýtajte sa ma, ako sa jej – tej GABA-y, nie práce – môžete zbaviť, pretože to neviem)
• oxid dusnatý – dôležitý plyn, voľný radikál, ktorý využívate napríklad pri upokojení, modlitbe či meditácii, je však nevyhnutný aj na to, aby sa vám roztiahli cievy tam a vtedy, keď to najviac treba – a nehovorím iba o krvnom obehu v srdcovom svale pri práci, ale aj o erekcii – a mimo práce.

Vo vašom mozgu je spústu ďalších druhov komunikačných látok, ale tieto sú na pochopenie psychogénneho (emotívneho) jedenia najdôležitejšie. A teraz zase späť do toho hypotalamu v útrobách mozgu. Je tam ukryté centrum sýtosti (tvorí ho len asi 10 tisíc buniek), ktoré ovplyvňujú dve skupiny látok s opačným účinkom:

• tím signálov sýtosti (ich kapitánom je látka so skráteným názvom CART) – potláčajú chuť do jedla, stimulujú váš metabolizmus, zvyšujú hladinu inzulínu, aby vaša energia v krvi (glukóza) smerovala do svalov, a nie do tukových buniek, takže vaše telo neukladá energiu do zásob, ale spaľuje ju
   
• tím signálov hladu (ich kapitánom je NPY – neuropeptid Y, ale tiež „Neviem, Prečo Yem“) – vyvolávajú hlad, ktorý vás má presvedčiť, že potrebujete jesť ešte viac a spomaľujú metabolizmus (ak má váš mozog falošný signál, že vaše zásoby energie v tukových bunkách sú malé a potrebujete jesť, tak je prirodzené, že vaše telo dostane príkaz šetriť energiou)

Nenechajte sa oklamať! Možno vám škŕka v žalúdku a máte pocit, že ten litrový mech vo vašom bruchu je stredobodom celého vesmíru, ale miestom, kde sa rozhoduje o vašom jedení, je mozog. Akčná scéna: Tím Signálov hladu stále útočí na váš hypotalamus a hovorí vám: „Jedz, jedz, jedz!“ alebo „Jaj, to bolo dobré, daj si ešte!“ Z druhej strany prichádza Bruce Willis (CART) a jeho tím Signálov sýtosti vám šepká, že už máte dosť a pokúša sa vás chrániť pred ďalším dvojitým hamburgerom. V tejto chvíli musí scenárista vyriešiť dve ťažké otázky:

Kto z nich bude hlasnejší? To závisí od toho, čo ste robili predtým: ste na ďalšej diéte a ráno ste zjedli celúúúú polovicu grapefruitu, alebo ste mali poriadne raňajky?

A koho budete vy radšej počúvať? To závisí od vašej výchovy, spomienok, osobnosti a od vašich momentálnych emócií. Ale najmä a predovšetkým od toho, kto je práve v tej chvíli hlasnejší. (Preto sa vráťte k predchádzajúcej otázke).

Ak sú oba protichodné signály v hypotalame vyrovnané, budete počúvať toho, ku komu vás priťahujú vaše emócie. Keď to celé spojíme, vyzerá to takto: ak máte hladiny piatich centrálnych hráčov svojich emócií (noradrenalín a spol.) príliš nízko, vo vašom mozgu stúpa „hlučnosť“ NPY a vy budete jesť bez ohľadu na to, či si myslíte, že máte pevnú vôľu, alebo nie.

V žiadnom prípade to neznamená, že máte dať voľný priechod svojim negatívnym emóciám a nechať sa vykrmovať! Alebo oklamať predstavou, že je vlastne jedno, čo urobíte vy. Nie! Ešte raz: Je to naopak. To vy sami rozhodujete o tom, kto bude vo vašom hypotalame hlučnejší. Ako? No, rozhodujete o tom takto: 1) tým, čo jete, 2) kedy to jete a 3) aké emócie si pestujete. Keď zabudnete na diéty a iné nezmyselné manipulácie so sebou, keď necháte voľne pracovať svoje centrum sýtosti v hypotalame, po nejakom čase sa vám určite vráti hormonálna rovnováha a obnoví sa vaša emotívna stabilita voči jedlu. Prestanete sústavne rozmýšľať o jedle a nebudete mať potrebu prejedať sa.

Naozaj? Môžete sa skutočne spoľahnúť na svoju prirodzenú reguláciu hmotnosti? Som presvedčený, že áno. Možno vás tento vnútorný mechanizmus nedotiahne tam, kde ste si to (často trochu nereálne) zaumienili vy, ale rozhodne je váš hypotalamus schopný vytiahnuť vás z obezity a udržať vašu prirodzenú hmotnosť. Znovu opakujem. Prirodzenú. Nie tú vymyslenú a vysnívanú. Každý človek má svoje vlastné nastavenie hmotnosti, ktorá mu je prirodzená. A to je dané najmä geneticky. (Nehnevajte sa na svojich rodičov, prosím. Oni určite robili, čo mohli.) Ak máte výraznú nadváhu, najprv sa potrebujete dostať na túto svoju geneticky nastavenú prirodzenú hmotnosť, upokojiť telo a mozog, že je všetko v poriadku, že už nehrozí žiadna vojna ani diéta a potom sa môžete usilovať „doladiť“ nejaké to kilo – dve a iné detaily .

Ak mi neveríte, tu máte jasný príklad: aby ste mali na husacích hodoch riadne vypasenú, tučnú a chrumkavú hus, nejakí zlí ľudia ju museli štopať – nasilu kŕmiť proti jej vôli. (Videli ste to niekedy? Je to hrozné.) Keby totiž tí ľudia nechali husi jesť iba toľko, koľko zjedia samy od seba, neboli by tučné a vy by ste sa sťažovali, že ste prišli síce na „hody“, ale na svojom tanieri nie ste zvedaví na atletické husi bez tuku. (Je to čosi podobné, ako keď pred mnohými rokmi vedci zistili, že ak chcú u šimpanzov, ktoré v prírode žiadnu aterosklerózu nemajú, túto chorobu vyvolať na výskumné účely, musia ich kŕmiť nemocničnou stravou...)

A posledný kamienok do mozaiky: husi nie sú stresované pracovnými povinnosťami, termínmi, intrigami na pracovisku, predškolskými či pubertálnymi deťmi, manželkou a manželom, peniazmi, sexom, nezmyselnými túžbami, pocitom samoty, žiarlivosťou, depresiou atakďalejatakďalej. A preto, ak ich nikto neštope, môžu sa spoľahnúť na svoj mechanizmus kontroly hmotnosti a ostanú štíhle. (Pozor: váš pes nie je tučný preto, že nemôže čítať Báječnú ženu a dozvedieť sa o najnovšej diéte, ale preto, lebo ste zlyhali vy a dávate mu jesť viac, ako potrebuje. Kto by odolal, keď sa vie tak smutne a hladno pozerať?! Človek, ktorý prekrmuje seba, zvyčajne prekrmuje aj svojho psa. Určite poznáte vo svojom okolí dosť karikatúr tejto smutnej pravdy.)

Problém zlyhania mozgu teda nespočíva v tom, že ste slabí alebo nemožní. Nie, len ste sa rozhodli používať mozog zle. Uverili ste, že váš mozog dokáže mať všetko pod kontrolou. Nedokáže. Pretože vaše jedenie spôsobené emóciami skôr alebo neskôr vyvolá závislosť od náhradného pocitu uvoľnenia a odmeny. A tých hormónov a neurotransmiterov, ktoré vás potom nútia jesť, je tak veľa, že bojovať pevnou vôľou proti nim je to isté, ako keby ste chceli na diaľnici zastaviť kamión svojím malíčkom na nohe.

Potraviny a nálady
Ak máte chuť na..                                                                 Pravdepodobne cítite..
..tuhé potraviny (napr. mäso), tvrdé a chrumkavé potraviny      Hnev
..cukor a sladkosti                                                                  Depresívne stavy
..mäkké a sladké potraviny (napr. zmrzlina)                             Úzkosť
..slané potraviny                                                                    Stres, preťaženie
..objemné jedlá (cestoviny, buchty, krekry)                              Samotu, sexuálnu frustráciu
..čokoľvek a všetko                                                                Žiarlivosť
Upravené podľa M. F. Roizen a M. C. Oz: You on a Diet, Free Press, 2006

V mojej ambulancii sa snažíme pacientov a klientov odviesť od rozmýšľania o diétach a váhe. A som presvedčený, že aj vy môžete svoj mozog používať oveľa lepšie, ako z neho proti vlastnému tuku strieľať disciplínu („Nesmiem si dať ani kúsok čokolády!“), či svoje krehké ego („To dá rozum, že si nedám šľahačku a cukor do kávy!“).

Záver: ak pochopíte, že vaše telo má prirodzenú reguláciu jedenia a hmotnosti, ak prestanete myslieť na diétu a na jedlo, ak sa budete počúvať a ak sa spoznáte (= pochopíte, čo, prečo a kedy jete), a ak budete aktívne hľadať účinnú obranu voči deštruktívnym vplyvom svojich negatívnych emócií, v tej hre „Človeče, schudni už!“ máte takú šancu vyhrať, akú vám nikdy nedajú ani všetky diéty sveta dokopy.

A keď k tomu všetkému prijmete o sebe tú – najmä pre tých z nás, ktorí sú perfekcionisti – hroznú pravdu, že: Áno, sú chvíle, keď aj moja najlepšia obrana zlyhá, NPY a jeho tím Signálov hladu ma ovládne a vtedy za nič na svete nenechám ten plech plný zemiakových placiek a 4 nanuky Magnum double chocolate, ktoré sa k sebe túlia v mrazničke, pre iných. Áno, sú občas chvíle, keď zlyhám. No a čo? Je to také ľudské! Občas
__________________________________
príbeh mozgu z AKV
Jedna naša pacientka objavila ten najlepší spôsob používania mozgu úplne sama. Popísala mi to takto: Včera večer som znovu dostala chuť na niečo sladké. Išla som do kuchyne, že si tam niečo zoberiem, ale cestou som si položila otázku „Prečo to potrebujem? Naozaj som hladná?“ a kým som prišla do kuchyne, musela som si sama pred sebou čestne priznať, že vôbec hladná nie som, ale chcem jesť z nudy. Vtedy som si povedala: „Dobre, ak je to takto, idem vyniesť smeti, možno sa to stratí.“ Lenže smetný kôš bol prázdny. Neodradilo ma ani to. Obula som sa a vyšla som von, že sa idem prejsť aspoň okolo domu. Bola som vonku asi 20 minút, stretla som aj susedu a chvíľu sme sa rozprávali a smiali. Keď som sa vrátila domov, chuť na sladké bola preč. Úplne preč! A keď som si predstavila, ako som ešte pred chvíľou túžila po tej palacinke s čokoládou v chladničke, nechápala som dve veci: kde sa to zobralo a kam to zase zmizlo.


mega FAKT
Pri psychogénnom jedení sa vaše aktuálne emócie spoja s vašimi spomienkami na jedlo a chute, ktoré máte hlboko fixované.

mega FAKT
NPY je látka, ktorá vyvoláva nielen silný pocit hladu, ale reguluje aj sex. Výborná správa: pred bezpečným monogamným sexom plným nehy a divočiny utečie aspoň na pár hodín aj ten najväčší hlad (Žeby tam niekde bola schovaná ďalšia príčina, prečo výskyt obezity s vekom stúpa? )

mega FAKT
Nenechajte sa oklamať! Možno vám škŕka v žalúdku a máte pocit, že ten litrový mech vo vašom bruchu je stredobodom celého vesmíru, ale miestom, kde sa rozhoduje o vašom jedení, je mozog.

mega FAKT
Potraviny, ktoré máte radi a ktoré (po)užívate vtedy, keď ste nervózni a frustrovaní, nesmiete mať poruke. Prečo? Ak mali ľudia na pracovisku čokoládové cukríky na svojom stole, zjedli v priemere za deň 9 kusov. Ak ich mali vo svojej zásuvke, zjedli ich 6 a ak boli všetky cukríky iba v jednej miske na jednom mieste (napr. pri kopírke), zjedli ich za celý deň iba 3. Záver: kopírka potláča chuť do jedla! Kúpte si domov ten najväčší xerox a večerajte na ňom

mega FAKT
Ak sa večer cítite unavení a žiadna prechádzka, nie to ešte behanie či cvičenie, neprichádza do úvahy, je to len preto, lebo je z celodenných povinností unavený váš mozog – iba mozog! – a na ďalšiu povinnosť mu už neostala energia. Hovorí vám: „Pozri, ako celé telo trpí únavou, ostaň ležať na gauči a trochu čokolády by tiež bodlo!“ Do kelu! Má to len kilo a štvrť a klame to za celé telo! Vtedy ja svojmu mozgu poviem toto: „Mám ťa fakt rád, ale teraz buď chvíľu ticho, ja sa idem prezliecť, prezuť a keď odbehnem prvých dvesto metrov, znovu sa ozvi. Čau.“

Knihu si môžete kúpiť priamo tu.

Máte naozaj spomalený metabolizmus?
Ak si myslíte, že máte spomalený metabolizmus, vieme Vám to v spolupráci s laboratóriom SportMed v Bratislave profesionálne a bezbolestne zmerať, vyhodnotiť a nájsť pre Vás optimálne riešenie. Obráťte sa na nás.